Na svete existuje množstvo etník, ktoré sú charakteristické a identifikovateľné rôznymi životnými filozofiami, zvykmi, históriou a pohľadom na spoločnosť ako takú. Rovnako je na svete nespočetné množstvo náboženstiev, ktoré taktiež predstavujú akési názorové prúdy na život a existenciu ako takú. Kombináciou etnických a religióznych obyčajov tak vzniká veľmi pestrá a rozľahlá mozaika rôznych ľudských societ, resp. komunít.
Jednu z týchto societ tvorí aj tzv. Západná spoločnosť v ktorej žijeme a ktorú možno priestorovo lokalizovať na európsky, americký a časť ázijského svetadielu. Aj keď sa v tomto geografickom priestore nachádza veľké množstvo národov a veľké množstvo rôznych náboženstiev, svojim spôsobom sme si všetci blízky a vyznávame spoločné hodnoty. Je irelevantné, či darčeky na Vianoce nosí Ježiško, Santa Klaus, Weinachtmann, či Dedo Mráz. Dôležité je že základom spoločnosti je menejpočetná rodina, ktorá chodí do práce, kde vytvára určité hodnoty (abstraktné či fyzické) a kapitál. Mimoriadne dôležitá je aj kariéra a spoločenský život. Keď sa pozrieme na rodinu ruskú a britskú, sú takmer identické v kontraste s rodinou, ktorá je charakteristická napríklad pre subsaharskú Afriku,či Oceániu. Podobne možno v rámci Západnej spoločnosti hľadať podobnosti v politickom presvedčení, pričom najideálnejším zriadením pre predstaviteľa západnej spoločnosti je tzv. demokracia. V ideálnom prípade by mala fungovať tak, že smerovanie samotnej politiky udávajú politický predstavitelia, ktorý sú zvolení majoritnou časťou obyvateľstva. Tí na odbornej úrovni realizujú riešenia, ktoré sú sympatické najmä ich voličom. Cieľom lavice aj pravice je blahobyt, ktorý je v oboch prípadoch dosiahnuteľný a ktorý je realizovaný rôznym spôsobom.
Lýbia, hoci je náš strategický partner, nie je krajina, ktorú by bolo možné zainvolvovať medzi krajiny Západnej spoločnosti. Lýbia predstavuje typickú arabskú krajinu, kde nie je tak dôležitá etnická príslušnosť, ako príslušnosť religiózna. Arabský svet predstavuje vo všeobecnosti inú societu, iné hodnoty, iný názor na vládnutie. Tu možno použiť veľmi vhodnú asociáciu k typickej základnej škole v slovenských podmienkach. V tejto škole sa nachádzajú triedy, kde sú šikovní, učeniachtivý , dobrí, snaživí a poslušní žiaci, pre ktorých je vyučovacia hodina priestor na diskusiu s učiteľom o odborných témach. Učiteľ hrá v takomto prípade rolu moderátora diskusie, ktorý ju iba usmerňuje, pričom hierarchicky (z hľadiska priestoru na vyjadrenie) je na rovnakej úrovni, ako jeho žiaci. V typickej slovenskej základnej škole sú však aj triedy, kde sú problémový žiaci, ktorí sa nechcú učiť, robia si zle, neplnia si domáce úlohy a školu berú ako povinnosť. Učiteľ hrá v takejto triede rolu autokrata a policajta, čo často musí použiť nepopulárne prostriedky (poznámky do žiackej knižky, písomky, vyvolávanie a pod) na zvládnutie situácie. Výsledkom oboch učiteľov by však mali byť nadobudbuté vedomosti v hlavách svojich žiakov.
V súvislosti s modelovou situáciou nastane otázka, čo by sa stalo, keby v "dobrej" triede začal učiť autoritatívny učiteľ a v "zlej" triede učiteľ-moderátor. V prvom prípade by žiaci neoprávnene museli potlačiť svoj intelekt a učebnicovo prispôsobiť svoj prístup k učeniu podľa svojho autoritatívneho učiteľa. Škola by sa stávala nudnou, žiaci by boli frustrovaní, násilné spriemerovaní a možno by podali na učitela petíciu. V horšom prípade by to zabalili a celková vzdelanostná úroveň triedy by začala prudko klesať až do takého štádia, že by nepomohol ani návrat učiteľa moderátora. Túto situáciu možno prirovnať k vývoju vo východnej Európe, konkrétne v postsocialistických krajinách, kde si "žiaci" eštelen zvykajú na učiteľa-moderátora.
V druhom prípade by sa situácia značne skomplikovala. Ak by do "zlej" triedy vošiel učiteľ-moderátor, tak prvým dôsledkom by bol fakt, že žiaci sa nič nenaučia. Druhou konzekvenciou by bola narušená psychika a možno aj fyzické zdravie učiteľa, ktroré by viedlo k jeho úteku. Žiaci by boli hluční, začali by rozbíjať triedu a možno by prenikli aj na veľkú prestávku, kde by začali šikanovať žiakov z iných tried. V horšom prípade by znížili úroveň celej školy.
Diktátorské režimy možno podľa modelu základnej školy rozdeliť do dvoch skupín. Na intelektuálov, ktorí dostali autoritatívneho učiteľa a žiadajú učiteľa-moderátora, lebo sú si vedomí prípadných dôsledkov ak im zostane autoritatívny a "neposlušnú" triedu, ktorá jednoducho musí mať autoritatívneho učiteľa, lebo by to v nej nefungovalo.
Česko-slovenská socialistická republika nebola síce diktatúra v pravom slova zmysle, avšak z dôvodu, že aj napriek socializmu sme boli Západná spoločnosť, nám (síce s obtiažnosťami) demokratické zriadenie prospelo. To však nemusí byť prípad Lýbie, ktorej prípadné domakratické zriadenie môže viesť k destabilizácii krajiny, vojnám, hladomoru, ekonomického úpadku a prechodu k anarchii, ktorá je vo vyspelom svete utopická v relácii s pokrokom a vyspelou vzdelanostnou spoločnosťou. Nemožno jednoznačne povedať, či Lýbia predstavuje triedu, kde chcú intelektuáli intelektuálneho učiteľa, alebo triedu, kde musia mať neposlušní žiaci autoritatívneho. Súčasný vývoj a vnútroštátne problémy s destabilizáciou Kaddáfiho režimu však napovedajú, že v kontraste s vývojom Egypte predstavuje Lýbia triedu, ktorej autoritatívny učiteľ vyhovuje. Preto intervencia a vnímanie Západu, ktorý navonok chce do zdanlivo neposlušnej triedy poslať intelektuálneho učiteľa nemusí dopadnúť dobre ani pre žiakov, ani pre učiteľa a určite možno očakávať aj dopady na celú školu (ktorú možno stotožniť so svetom).
Bezpochyby ďalším rozmerom problematiky je samozrejme tyrania a terorizmus podporovaný Muamarom Kaddáfim a určité nerastno-surovinové záujmy západných mocností.
Mojim názorom som však chcel vyjadriť presvedčenie, že demokracia nie je vždy správna, bezpečná a prospešná. Platí to obzvlášť pre kultúry, kde je nepochopená sa často zamieňa s absolútnym anarchizmom. Silná podpora dikátora Kaddáfiho, ktorý by v štandardnom priebehu revolúcie už mohol len spomínať na svoje slávne časy, indikuje, že toto riziko hrozí aj v prípade Lýbie.
Vojna v Lýbii: pokus o objektívny názor
19.03.2011 23:46:46
V súvislosti s vojnou v Lýbii možno identifikovať jednoznačne polarizovaný názor slovenskej verejnosti, ktorý ju delí na dva názorové tábory. Či však chceme, alebo nie, pravda je kdesi uprostred.
Komentáre
:)
Co sa stane, kde ten ucitel (ci uz ten demokraticky alebo autokraticky) je 99x bohatsi, ako vsetci ziaci jeho triedy dokopy? Asi len to, ze ho ziaci zvrhnu pri najblizsej moznej prilezitosti. Vyhodou autokratickeho ucitela budu prostriedky sily a strachu, jeho slabinou bude unisono nenavist vsetkych ziakov. Vyhodou demokratickeho ucitela bude, ze tazsie proti nemu vznikne nejaky organizovany odpor. Jeho nevyhodou bude, ze ked uz taky vznikne, tazko mu zabrani.
A teraz otazka: preco v Libii, kde vladnuca elita (Kaddafi s rodinou) vlastni 99 percent bohatstva statu je revolucia, a v USA, kde najbohatsich 1 percent populacie vlastni 60 percent bohatstva statu sa revolucia nekona?
Demokracia
Neverím v delenie na dobrých a zlých (poslušných a neposlušných)
Francúzsko, dá sa povedať že kolíska diplomacie prekvapilo útokom...
Nerád sa vyjadrujem k politike, lebo nepoznám tých ľudí osobne a tak neviem kedy im mám veriť a kedy nie.
Demokracia nie je najlepší systém ale lepší nepoznám.